Boli časy, keď vysokú školu vyštudoval len málokto. Mať maturitu alebo dokonca len výučný list bohato stačilo na získanie kvalitného zamestnania a istoty finančného ohodnotenia. Situácia sa však zmenila v priebehu 90-tych rokov a v novom miléniu sa študenti už nachádzali v úplne inej pozícii než ich rodičia. Vysoká škola sa pre ich ďalšiu kariéru stala absolútnou nutnosťou a taktiež pomyselným zavŕšením ich študijnej kariéry.
A Vy nemáte vysokoškolský titul? Ani bakalára? Tak šup, rýchlo si niečo doštudujte! To je jedno, čo to bude, jednoducho čokoľvek - hlavné je to totiž mať papier, že ste absolvovali štátnu skúšku. Načo je Vám vzdelanie? Titul sa totiž rovná kariére a vzdelanie sa rovná peniazom.
Titul nadovšetko
Bol tu však jeden menší paradox. Istota, že sa absolvent univerzity bude živiť odborom, ktorý s veľkým úsilím vyštudoval, nebola skoro vôbec reálna a z vysokej školy sa stala len akási formalita. Výsledkom je dnes tá skutočnosť, že dôležitejšie než osvojenie si vedomostí a špecializácie v odbore, je získať vysokoškolský titul. Čo platí najmä pre študentov filozofických a pedagogických fakúlt alebo umeleckých odborov.
Titul začal byť navyše vyžadovaný zamestnávateľmi, ktorí ho často využívajú ako faktor pre selekciu svojich potenciálnych zamestnancov. Tento tlak potom dopadol aj na tie profesie, kde niečo podobné ešte donedávna nebývalo vyžadované. Pre mnohých sa tak stalo dokončovanie vzdelania v dospelom veku (hoci len v diaľkovej forme), kedy je človek už plne zapriahnutý do pracovného procesu a každodenných starostí, veľkou záťažou. Nehovoriac o tom, že pre ich ďalšiu prax neboli informácie zase tak veľmi prínosné, len formalita k naplneniu potreby zamestnávateľa.
Potrebujete doučovanie na vysokej škole?
Univerzitné vzdelanie pre každého
Tlak na dospelých a zároveň aj na mladých ľudí, aby si urobili školu, vytvoril ďalší veľký paradox, ktorým bola inflácia titulovaných absolventov. Bakalársky, ale aj magisterský titul potom prestali znamenať niečo výnimočné, ale stali sa len bežným štandardom.
Na druhú stranu doštudovať úspešne vysokú školu nie je zase také jednoduché. Študent je hneď v prvom zimnom semestri vystavený šoku, kedy sa musí v priebehu niekoľkých mesiacov pripraviť na 10-15 skúšok, z ktorých každá je porovnateľná s tým, čo musel predviesť pri maturite. Mladého človeka to potom donúti k vyšším výkonom, skriptum prečíta cez noc, rozšíri pamäťové schopnosti, naučí sa pregnantne formulovať odpovede a čelí permanentnému stresu zo skúšok. V treťom ročníku musí študent zložiť skúšku bakalársku a v ročníku piatom zasa magisterskú. Ku každej z nich musí zvládnuť obsiahnuť prakticky všetko, čo sa naučil, a spísať dve odborné práce.
Šok druhý nasleduje, keď študent musí nastúpiť do pracovného procesu. Univerzity síce vycvičia myseľ študentovu, ale nepripravia ho na život. To, čo sa naučil, zamestnávateľa často príliš neoslní, avšak to, že bol jeho mozog po minimálne päť rokov cvičený a trénovaný, využívajú najmä korporácie a veľké firmy, pre ktoré sú študenti humanitných odborov ideálny materiál. Mladý človek, ktorý do tejto inštitúcie nastúpi, prejde školením, kde sa za pár mesiacov naučí viac, než na univerzite, a filozofické ideály vymení za kariéru a peniaze.
Univerzita cvičí mozog a rozširuje obzory. Super! V praxi vám to však nanič nebude a každý korporátny výcvik to dokáže za pár mesiacov.
Vysoké školy sú svet sám pre seba
A máme tu posledný paradox. Univerzitný prostredie formuje špecialistov pre prax, ale samo o praktickom živote, o každodennom reálnom svete veľa netuší.
Tí, čo na univerzitách učia, skoro nikdy neprešli iným zamestnaneckým odborom, nemuseli sa zodpovedať nadriadenému, dodržiavať presné deadlines a najmä pocítiť, že o ich teoretické znalosti nikto v práci nestojí. Vyučujúci na univerzitách sa regrutujú z úspešných študentov, ktorí dokončia niekedy na jar magiterský titul a na jeseň sa z nich stávajú doktorandi alebo odborní asistenti. Často sa premení aj ich správanie a aj nároky na o niečo mladších rovesníkov, ktorých budú teraz vyučovať. Študenti sa v ich očiach učia málo, ničomu nerozumejú, flákajú sa, nemajú záujem o výučbu a na skúškach opisujú. To, že aj oni tak sami ešte pred pár mesiacmi robili, sa im rýchlo vytratíí z pamäte a premenia sa v mladšie verzie starších učiteľských postrachov, ktorých sami nenávideli. Veľakrát sa pre niektoré katedry stanú aj potrebným "sitom", ktoré na neúmerne zložitých skúškach vyfiltruje ľudí, čo nezvládajú náročné študijné tempo.
Chyba však nie je vždy v nepraktickosti vyučujúcich. Univerzity by totiž mali byť strediská, ktoré pestujú špeciality v odbore, nielen nadstavba stredných škôl či nutnosť pre kariérnych manažérov. Študenti sú síce na stredných školách vystavení celému množstvu štátnych testov a skúšok, ale ich príprava na vysokú školu je často zúfalá a potrebné informácie z humanitných odborov, ktoré k takému špeciálnemu štúdiu potrebujú, vôbec nemajú. Ideálom by bolo urobiť súvislý a prehľadový úvod do všeobecných dejín kultúry, literatúry, filozofie a politiky, avšak na to nie je ani čas, ani vôľa, a úzka špecializácia sa pestuje už od prvého ročníka.
Vysokoškolskí pedagógovia sa často sťažujú na neúmernú administratívnu agendu, ktorá vzniká vysokým počtom študentov v ročníkoch, a absenciou času pre nejakú vedeckú a výskumnú činnosť. Úroveň žiakov vďaka tomu rapídne klesá a je bežné, že dnešní mladí študenti nie sú schopní prečítať povinnú literatúru alebo dokonca aj dopozerať celovečerný film. Ak to nie je na YouTube alebo prepracované do nejakej ťahákovej podoby, nie je šanca, že sa niekto zvládne pripraviť.
Čo s tým?
Spomínané paradoxy, samozrejme, nemajú jasné a jednoduché riešenie. Štúdium na vysokej škole je pre mnohých predĺženie mladosti a nejeden z nás naň bude s nostalgiou po celý život spomínať. Kto využije šancu, ktorú mu štátom dotované štúdium v ranej dospelosti poskytne, získa aj vklad pre svoju ďalšiu kariéru. Väčšina však zostáva v jeho finále prekvapená, že ono úsilie a nervy im v praxi nanič nikdy nebudú.
Autor:
BSc. Nikola Domluvilová
Česku
